Som pripravený celé ďalšie dva dni čítať, ako nám bol ukradnutý gól, aký bol zlý rozhodca a ako sme boli vylučovaní. Rád by som však ešte predtým poznamenal, že nie je nutné hľadať výhovorky – prehra s Lotyšmi nie je hanba.
Či sa nám to páči alebo nie, hokej sa vo svete rozvíja. Športy zažívajú globalizáciu a hokej nie je výnimkou. Preto musíme čakať, že keď nastúpime proti súperovi ako je Lotyšsko, že to bude vyrovnaná partia. Dávno nesolíme súperovi šestky, tie časy sú dávno preč. Nie sme Rusko, USA a ani Kanada.
Dokonca, aspoň ja osobne, nie som nahnevaný ani z výsledku a výkonu Talianska. Treba akceptovať, že sme hrali maximum v oboch zápasoch. A aj keď sa tvrdí, že tam sú rezervy, podľa môjho skromného názoru tam žiadne nie sú.
Mne sa páčili oba zápasy. Naši bojovali, snažili sa. Lenže bez centrov a strelcov sa ťažko vyhráva. Všimnúť sme si to mohli už počas širšej nominácie. A to, že budeme skúšať strieľať z modrej a nič iné nebudeme tvoriť, by prekukol aj laik ako ja. Možno ak by sme boli zvyknutí stáť pred bránou aspoň s dvomi hráčmi po strelách, taktika by bola aj niečo platná.
Držím palce v ďalších zápasoch a teším sa na ich nasadenie a bojovnosť, ktorú som videl v úvodných zápasoch. Snáď to je recept na to, aby sme sa zachránili medzi elitou. A porozmýšľali ako národ nad tým, na čo máme, na čo nemáme a nad čím treba v najbližších desiatich rokoch zamakať. A na čo hundrať, respektívne nehundrať pred a po zápasoch. Keď ostatné národy makajú, a my sme prestali.