Môj blog

Igor „tlačovkár“ Matovič je so svojimi tlačovkami známy široko-ďaleko. Nemá problém zvolať všetkých novinárov, aby porozprával o tom, o čom rozprával včera, predvčerom, pred týždňom. Vidieť to v televízii každý deň je naozaj smutná realita a je to zároveň odraz slovenskej politiky a toho, ako sa dá robiť reklama prakticky zadarmo.

Včera mal Matovič dve. Jedna však vo mne zarezonovala. Jedna z tých, ktorá nebola na škodu. Venoval sa totiž Ružomberku, odkiaľ pochádzam, konkrétne ružomberským papierňam a pánovi Fiľovi. Za sebou mal ľudí, ktorí hľadajú spravodlivosť.

Pamätám si časy, kedy Váh záhadne bublinkoval, bol tajomne žltý a rybári doň nevkročili ani malíčkom. Okolo celulózky sa tiahol smrad, ktorý nebol v v rozmedzí štyroch kilometrov od papierní dýchateľný. Pamätám si tiež, ako som chodil po futbalových turnajoch ako chlapec, a ostatní nádejní futbalisti poznali Ružomberok ako „to smradľavé mesto, ktoré smrdí ako hnoj“.

Pravdou je, že bolo ťažké vyrastať v takom meste, obzvlášť pre športovca. Možno aj kvôli znečistenému ovzdušiu som vyrástol len do 178 centimetrov (smiech cez slzy), ktovie.

Satisfakcia.

Tú hľadá 660 ľudí, ktorým patrí to, čo im Fiľo pri privatizácii sľuboval. Sľuboval im to za cenu ich zdravia, zdravia ich detí. Nehovoriac o tom, že sa postupne papierne vyľudnili vzhľadom na automatizáciu a pre rozvoj zamestnanosti v okrese to bola tragédia.

Ružomberské rodiny si zaslúžia pozornosť a peniaze, ktoré im právom patria. Miesto toho ich navštevujú výpalníci a oni nevedia, ako ďalej. Bojovať proti takým praktikám vie naozaj málokto.

Ale však komu záleží na tom, ako si dajaký vidiek žije. Z Prahy, kde pán Fiľo údajne býva, ružomberský smrad necítiť, zdravie si neničí. Je fajn aspoň občas vidieť, že si niekto vo vrcholnej politike všimol hrubú neprávosť voči bežným ľuďom. V tomtom potrebujú ľudia pomoc, a nie dostávať kvetiny za sviatky, premýšľať nad rokovacím poriadkom, či zakazovať mešity.

Ďakujem za Ružomberčanov, pán Matovič.